JA SOM CHLIEB ŽIVOTA

Zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš, ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša. Keď ho na druhom brehu mora našli, povedali mu: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“ Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou.“ Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: ‚Dal im jesť chlieb z neba.‘“ Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“(Jn 6,24-35)

Podľa starej rabínskej tradície Izrael prvý deň po vstupe do zasľúbenej zeme povedal: „Aký dobrý je Pán!“ a všetci tancovali pred Pánom. Druhý deň: „Aký dobrý je Pán, ktorý nám dal zem!“ a spievali Pánovi na chválu. Tretí deň hovorili: „Aká je dobrá zem, ktorú nám dal Pán!“ a hľadeli so zaľúbením na zem i nebo. Štvrtý deň povedal Izrael: „Aká dobrá je zem!“, a hľadel s pýchou na zem. Piaty deň Izrael mlčal, zabudol na Pána a so závisťou hľadel na blížneho zem. Na šiesty deň sa začali synovia Izraela vadiť so svojim blížnym o hranicu pozemku. A tak sa prisľúbená zem stala púšťou a Izrael ostal bez vlastnej zeme.

Človeku je vlastné, že mu chýba schopnosť vidieť Božie dary a vďačnosť za ne.

Niečo podobné vidíme aj pri východe Izraelitov z Egypta. Keď prešli cez more, vtedy Mária, Mojžišova sestra, vzala malú tamburínku, začala tancovať a spievať spolu s ľudom pieseň „Moja sila a moja udatnosť je Pán“ (Ex 15,2). Máriin chválospev bol však jediným oslavným spevom Izraela počas celých štyridsiatich rokov putovania. Keď Izraelitom v nehostinnej púšti začali chýbať najprv voda, potom mäso a chlieb, cesnak a cibuľa, počujeme už iba ich šomranie.

Aj nám sú neraz bližšie mastné hrnce a plný žalúdok ako vnútorná sloboda, ktorú nám Boh ponúka.

A keď si Izraeliti pýtali od Mojžiša chlieb, už mali predstavu, ako má ten chlieb vyzerať. Nevedeli si predstaviť iný ako ten, ktorý jedli v Egypte. Boží chlieb ale nemá podobu, akú očakávali. Je ako rosa, ktorá padla z neba a bielobou pokryla zem. „Čo je to?“, „Man hu?“ pýtajú sa a zisťujú, že jesť sa to dá.

Mannou nasýtili svoje hladné telá a nasýtili aj svoje duše dôverou v Boha. Žiaľ, iba na chvíľu. „Tento biedny pokrm sa nám už hnusí,“ (Nm 21,5) počujeme ich o chvíľu opäť reptať.

Od Boha žiadame veci, ale Boh, ktorý dáva, dáva každému svojím spôsobom. My máme silno zafixovanú predstavu, ako má to, čo žiadame, vyzerať a preto často nevidíme to, čo Boh každý deň rozdáva štedrou rukou. Je iba na nás, či a ako dokážeme prijať Božie dary a stotožniť sa s nimi. Práve na tom stroskotávame, lebo sme silno zaujatí svojimi záujmami. Chýba nám zmysel pre Božiu vec.

Potrebujeme čas a predovšetkým vnútorné vnímanie, vďaka ktorým sme ochotní prijať „chlieb“, ktorý nám dáva Boh, zámery, ktoré nám dáva najavo. „Čo je to?“ môžeme sa aj my pýtať nechápavo, podobne ako Izrael, keď na púšti našiel mannu. „Čo je to, Bože, veď ja tomu nerozumiem?!“ A až keď si z Božích darov vezmeme, okúsime z nich, poznávame, že je to „pokrm“ pre nás.

Určite nie je jednoduché všetko prijať hneď. Hlavne vo chvíľach, kedy sa nám zdá, akoby sa nebo nad nami zatvorilo. K tomu hovorí Dietrich Bonhoeffer: „Boh plní nie všetky priania, ale všetky svoje prísľuby.“ Je náš Otec a v príhodnom čase nám dá poznať, že jeho dary sú pre nás predsa len lepšie ako tie, ktoré by sme si pre seba vedeli predstaviť my sami.

v v v

            Kňaz John Kavanaugh, jezuita a významný profesor na viacerých univerzitách, spomína zo svojho života nasledujúcu udalosť: „Petra som stretol v r. 1975. Prišli sme v jeden deň do komunity Archa v Bangalore v Indii. Archa je spoločenstvo hendikepovaných ľudí, ktoré založil Jean Vanier – vo svete jestvujú tisíce takýchto domovov.

            Peter mal asi štyridsať rokov. Bol postihnutý Downovým syndrómom. Celý život sa oňho starala matka, ktorú však dlhodobo hospitalizovali, a tak Peter musel na čas odísť do Archy. Mimo svojho domova bol prvý raz. Bol vystrašený a utiahnutý.

            Čo sa mňa týkalo, bol som v depresii. Svoj vlastný hendikep - vnútorné sklamanie - som skrýval. Taký kus sveta som precestoval, aby som sa dostal do Indie, urobil si tu 30-dňové duchovné cvičenia a po tom všetkom som zistil, že sa v mojom živote nič nezmenilo. Stále som sa cítil vnútorne neistý i napriek množstvu titulov. Stále nespokojný a vystrašený i napriek tomu, že som mal mnoho snov a z nich veľa splnených. Ani ja, ani Peter sme na tom neboli dobre. Peter to akurát viac dával najavo.

            Peter si prvé týždne nevytváral vzťah k nikomu. No našiel si svoju prácu a nenudil sa. Ľahol si na podlahu dole tvárou, roztiahol ruky a oprel sa bradou o betón. A potom z celej sily fúkal do výklenkov naproti. Odfukoval z nich prach, ktorý sa tam nazbieral počas celého týždňa. Páčilo sa mu to a bol hrdý, že niečím užitočným môže prispieť. Ja som prispieval do komunity tým, že som z času na čas varil a pre jej členov som slúžil omšu. No počas nocí som ležal skľúčený, bez spánku.

            Neviem, či Peter odhalil moju vnútornú úzkosť, moju tajnú, ale pritom naliehavú túžbu z tohto miesta zmiznúť. Neviem, či spoznal, že potrebujem pomoc. Hoci bol pohrúžený do svojho limitovaného sveta, zrejme rozpoznal moju bolesť. Myslím, že rozmýšľal, ako mi pomôcť. A urobil to svojským spôsobom. Jedného dňa, keď som prechádzal krížom cez veľkú miestnosť, ma zrazu ktosi chytil za nohu. Bol to Peter. Ako zvyčajne ležal na podlahe, a keď ma videl prichádzať, schmatol ma jednou rukou za členok. Keď videl, že som sa vydesil, svojou druhou rukou začal mávať v ovzduší, akoby si ju podával s nejakým duchom. Ja som bol ten duch – no iba do chvíle, kým som mu nepodal svoju ruku a my sme sa vzájomne na seba usmiali. Vtedy nastala v mojom živote zmena. Prelom. Chorý Peter mi dal málo, no dosť na to, aby ma to po mesiacoch nekonečnej prázdnoty posunulo vpred.“

            Kňaz mohol reagovať aj inak: mohol svoju nohu stroho vytiahnuť zo zajatia Petrovej ruky. Alebo to mohol urobiť ešte energickejšie. A znova ísť svojou cestou aj so svojou úzkosťou, ktorú prežíval. No páter poznal v Petrovom geste nie otravu, ale spolucítenie a ochotu pomôcť. A práve tento okamih spustil v ňom lavínu plodnej reflexie nad jeho životom a pozdvihol ho z dna, na ktorom sa už dlhšie nachádzal.

            Toto sa často deje i v našom živote. Máme vysoké očakávania, čakáme od Boha „veľkých“ darcov a ich „veľké“ dary. Nepatrné, nesmelé či  „neokrôchané“ dary si nevšimneme alebo úmyselne ich prehliadame, lebo nekorešpondujú s našimi očakávaniami.

            Nie sú malí ľudia ani malé skutky. Môžu byť len malé srdcia a malá láska. V Božích očiach najmenší sa môže stať najväčším.

v v v

Verš 23 „prišli ...k miestu, kde ľudia jedli chlieb, nad ktorým Pán vzdal vďaky“ obsahuje typicky eucharistické výrazy – jesť chlieb (nie chleby), vzdávať vďaky. Ježiš je tu označený ako Pán. Vrcholom úryvku sú Ježišove slová „Ja som chlieb života!“, kde slová „Ja som“ pripomínajú Meno Pánovo, ktoré Boh zjavil Mojžišovi: „Ja som, ktorý som.“ (Ex3,14)

„Môj Otec vám dáva jesť chlieb z neba.“ „Dáva,“ opravuje Ježiš ľudí, ktorí hovoria „dal“ ako o niečom, čo sa odohralo v minulosti. Od Boha dostávame dar v Ježišovi samotnom. A to nie iba v Eucharistii, ale v celistvosti jeho života a diela. A tento dar pre nás nie je iba nejakým „prilepšením“. Je to základný dar a našou úlohou je ho objavovať.

(zdroje: Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Jana, myšlienky z príhovoru Petra Brodeka, Zvolen 2000, príbeh prevzatý z homílie Milana Bubáka, www.radiovaticana.va)